Publikujeme další část komplexního a rozsáhlého (podle autorových vlastních slov půl-životního) díla bývalého pedagoga, nyní reportéra jedné ze slovenských televizí s názvem Slobodný vzdělávací trh. Doufáme, že tyto texty osloví mnoho čtenářů, neboť potenciál Antonovy vize je podle našeho názoru velký. Články budou postupně vycházet na Antonově blogu i zde, na blogu Svobody učení. Předchozí část je k přečtení zde.

Jeden 30-50-členný tím by mal mať jedného inkluzívneho učiteľa s 1-2 asistentmi, z ktorých jeden by mohol byť špeciálnym alebo liečebným pedagógom. Asistenti nemusia byť fixne pridelení iba k jednému tímu, ale môžu „plávať“…

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať! 

Rada Slobodného vzdelávacieho trhu (Rada SVT) by teda mala mať najmenej 105 zástupcov (zastúpení), ktorí dokážu pokryť všetky základné špecifické záujmy.

Rada SVT funguje na celúzemnej úrovni SR a na lokálnej úrovni minimálne v inkluzívnych vzdelávacích prostrediach, ale môžu vzniknúť lokálne rady, ak sa taká vôľa ukáže, aj na regionálnej alebo mestskej úrovni.  

Rovnako navrhujem s odporúčaním, aby vznikli celoúzemné a lokálne organizácie, povedzme ako občianske združenia, podľa vzdelávacích kultúr, vzdelávacích subjektov a vzdelávacích sfér. Odporúčam to preto, aby každá kultúra vzdelávacích prostredí, subjekty vzdelávania i sféry, mohli svoje zájmy lepšie naformulovať a koordinovane hájiť na všetkých úrovniach.  

VZDELÁVACIE TRŽNICE A VZDELÁVACIE STÁNKY

Návrh predpokladá, že vzdelávacie prostredia ekluzívnych poskytovateľov vzdelávania budú v súlade s príslušnou exkluzívnou pedagogikou (viď obr. 5 a 6). Čo sa odrazí aj na konkrétnom fyzickom priestore a architektúre vzdelávacieho prostredia. Poskytovatelia tradičného direktívneho vzdelávacieho prostredia budú mať zrejme klasické školské budovy a areály, poskytovatelia provokatívneho prostredia moderné luxusné priestory, protektívne prostredia prispôsobené špeciálnym potrebám detí, autentické prostredie zrejme prírodné areály, amikatívne budú asi dýchať útulnosťou a autonómne súkromím.  

Skôr ako prejdem k inkluzívnemu prostrediu, spomeniem aj prostredie domáceho vyučovania, ktoré v systéme bude zapadať asi prevažne do kultúry inkluzívneho vzdelávania, ale viem si reálne predstaviť aj ktorékoľvek exkluzívne prostredie a pedagogiku. Je to na rozhodnutí rodičov.  

Všeobecne však z hľadiska vývinovej psychológie a rovnako aj z hľadiska sociologického, odporúčam, aby deti do 18 rokov navštevovali inkluzívne vzdelávacie prostredie ako domovskú komunitu. Výnimkou sú deti v režime domáceho vzdelávania s inkluzívnou pedagogikou, kde domovskou komunitou je pre ne rodinné prostredie.  

Inkluzívne vzdelávacie prostredie si však nekladie podmienku, aby popri ňom deti nenavštevovali aj exkluzívne prostredia. Viem si predstaviť dieťa, ktoré má nadanie napríklad na klavír, tanec alebo matematiku a inkluzívne prostredie nemá kapacity nadanie na takej úrovni rozvíjať, v takom prípade môže nadané dieťa tráviť niekoľko hodín do týždňa, alebo aj denne, v exkluzívnej škole, ktorá sa na jeho typ nadania špecializuje. Je to na dohode rodiča, dieťaťa, učiteľa inkluzívneho a exkluzívneho poskytovateľa.

Inkluzívne vzdelávanie však mám potrebu podrobnejšie popísať, keďže má byť odporúčaným modelom pre všetky deti od 3 do 18 rokov. Inkluzívne vzdelávanie je akousi zmenšeninou, hračkou skonštruovanou na obraz celého Slobodného vzdelávacieho trhu a vonkajšieho sveta dospelých (hodpodársky, informačný a ideový trh).  

Architektúra inkluzívneho vzdelávacieho prostredia je na princípe tržnice. Presne tak, ako fungujú bežné mestské tržnice so zeleninou a ovocím v malých stánkoch. Tieto tržnice však nazveme Vzdelávacími tržnicami so vzdelávacími stánkami. Vzdelávacia tržnica je priestorom pre deti, ktoré sú v pozícii zákazníka, klienta. V stánkoch sú nielen rôzne aktivity, zdroje informácií a poznatkov, ale aj exkluzívne pedagogiky. Stánky sú priestorom pre učiteľov z exkluzívneho prostredia, ktorí ponúkajú svoje špecifické vzdelávacie služby deťom. Koľko má byť stánkov a čo v nich má byť, je na dohode správcov a pedagógov takejto tržnice. 

Viem si predstaviť stánky, ktoré si zriadia konkrétne exkluzívne školy z okolia, aby spomedzi detí získali tie s nadaním a postupne ich získali pre štúdium exkluzívneho vzdelávania v externom prostredí. Povedzme dieťa matematicky nadané bude chodiť aj do exkluzívnej školy, ktorá je zameraná na rozvoj matematického nadania, pripravuje ho na získanie certifikátov kvality, ktoré dieťa túži získať.  

Mimo stánkov má inkluzívne prostredie ešte priestory univerzálne alebo špecifické so zameraním na rôzne aktivity. Areál vzdelávacej tržnice má poskytovať čo najširší “sortiment” vzdelávacích možností, aby si dieťa mohlo vyberať. Z ekonomického hľadiska i pedagogického, je vhodné vytvárať vzdelávacie tržnice pre 100 až 200 detí s tým, že vytvoria niekoľko 30-50 členných neurodiverzných tímov.  

Tímov a nie kolektívov píšem preto, že pod kolektívom si môžeme predstaviť aj deti segregované podľa výkonov, veku, pohlavia. Pomenovanie “tím” evokuje rôznorodosť, diverzitu. Tím detí má byť pestrý čo do veku – od 3 do 18, má byť rôznorodý podľa výkonov, nadania, pováh, sklonov, atď. Tím je totiž jednou z kľúčových súčastí prostredia. Skúsenejšie alebo staršie deti budú prirodzene motivovať mladších a menej skúsených, aby ich nasledovali.  

Zároveň tu vzniká neurodiverzné prostredie, ktoré sa deti učia vnímať ako niečo prirodzené, učia sa komunikovať, konflikty záujmov riešiť konsenzuálnou dohodou, riadiť si svoju vzdelávaciu cestu a zodpovedať za svoje rozhodnutia sebe samému.

Jeden 30-50-členný tím by mal mať jedného inkluzívneho učiteľa s 1-2 asistentmi, z ktorých jeden by mohol byť špeciálnym alebo liečebným pedagógom. Asistenti nemusia byť fixne pridelení iba k jednému tímu, ale môžu podľa situácie “plávať” medzi viacerými. To všetko je na dohode členov daného vzdelávacieho prostredia.  

Cestu a cieľ vzdelávania i vzdelávacích aktivít si dieťa určuje samo, iniciatíva je na ňom. Môže tiež ale požiadať staršieho alebo skúsenejšieho spoluparťáka, učiteľa inkluzívneho, alebo exkluzívneho vzdelávania o pomoc, o výklad, vysvetlenie, či ukážku toho, čo si chce osvojiť.  

Hlavnou úlohou inkluzívneho učiteľa je harmonizovať, zveľaďovať a organizovať prostredie tržnice, facilitovať konflikty, sprevádzať dieťa vo vzdelávaní, keď o to požiada.

Okrem exkluzívnych učiteľov môžu s deťmi pracovať aj rodičia a laici, pokiaľ im majú čo ponúknuť. Rodič sa takisto môže zúčastňovať priamo pri vzdelávaní a niečo, čo ovláda, naučiť deti pokiaľ o to prejavia záujem, alebo pomôcť pri doprave dieťaťa do exkluzívnej školy, ak sa pre ňu dieťa rozhodlo.

Inkluzívna tržnica má svoju lokálnu Radu slobodného vzdelávacieho trhu, v ktorej majú zastúpenie aj zástupcovia exkluzívnych pedagogík z okolia. V tomto prípade je lokálna RSVT nutná bez ohľadu na to, či Rada zastupuje len členov danej vzdelávacej tržnice (školy), alebo aj širšie okolie exkluzívnych škôl v danej lokalite.  

FINANCIE V SLOBODNOM VZDELÁVACOM TRHU

Aby som bol úplný, mal by som sa dotknúť aj otázky financovania vzdelávania. Hneď v úvode sa z neho trošku “vyzujem”, pretože tejto téme sa venuje viacero iných autorov, ktorí ju dobre spracovali a na ktorých sa môžem odvolať. Ak v tejto chvíli nepredpokladám zásadné zmeny v oblasti daní a obyvatelia budú platiť dane ako doteraz, za najvhodnejší spôsob finacovania považujem systém vzdelávacích poukazov. Tie by mali byť platné pre všetky typy vzdelávania – inkluzívne, exkluzívne, domáce, pre všetky typy vzdelávacích prostredí i sfér. Poukaz však nemusí pokryť všetky náklady na vzdelávanie, a asi by ani nemal. Ďalšími dodatočnými zdrojmi by mohli odberatelia absolventov, ktorí by zainvestovali naturálne, personálne alebo finančne pre potreby vzdelávania svojich “dodávateľských škôl”. Viem si predstaviť aj zdroje typu granty, nadácie a pod.  

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!

V pokračovaní sa dozviete: 

ZHRNUTIE

Na záver by som rád v stručnosti zhrnul podstatné myšlienky tejto vízie.

• Zhodneme sa v tom, že sa na jednotnej kultúre vzdelávania nezhodneme

Na začiatku to bolo konštatovanie, že povahou ľudstva je kultúrna diverzita. Rozdielne máme osobné kultúry i skupinové a buď sa budeme usilovať odstrániť všetky rozdiely podľa jednej kultúrnej šablóny, ktorú nám povedzme nadiktuje nejaká autorita, alebo sa budeme usilovať tieto rozdiely akceptovať a kultúru chápať ako priestor slobody nielen pre vybranú či samozvanú autoritu, ale pre všetkých.

Keďže sa na autorite pri takejto rozdielnosti nedokážeme všetci zhodnúť, zostáva nám buď samozvaný svetový diktátor, alebo sa dokážeme zhodnúť na niekoľkých univerzálnych pravidlách, ktoré budú chrániť a zachovávať slobodu každej kultúry s výnimkou tej, ktorá je zameraná na potláčanie ktorejkoľvek inej kultúry, alebo kultúr.

• Garancia na princípe Noemovej archy

Najistejším garantom slobody každej kultúry by musel byť nejaký orgán zložený so zástupcov každej kultúry s tým, že každá kultúra by bola zastúpená rovnakým počtom hlasov. Bola by to akási Noemova archa, v ktorej podľa biblického príbehu Noe uchoval po 1 páre z každého živočíšneho druhu. Každý živočíšny druh v podstate predstavuje jedinečnú kultúru. Inými slovami, Noe vytvoril vzorku kultúrnej diverzity zvieracej ríše.