Publikujeme další část komplexního a rozsáhlého (podle autorových vlastních slov půl-životního) díla bývalého pedagoga, nyní reportéra jedné ze slovenských televizí s názvem Slobodný vzdělávací trh. Doufáme, že tyto texty osloví mnoho čtenářů, neboť potenciál Antonovy vize je podle našeho názoru velký. Články budou postupně vycházet na Antonově blogu i zde, na blogu Svobody učení. Předchozí část je k přečtení zde.

Štát z učiteľa urobil sluhu, ktorého primerane ani nezaplatí. A aby na ňom ušetril, ešte k dozoru nad deťmi a vyučovaniu, mu pridal aj výkon certifikácie. Tzn. že známkuje žiaka i svoj vlastný učiteľský výkon. To je anomália…

Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať!

Intuitívna alebo spontánna pedagogika​ – stavia na vnútorných impulzoch, fantázii, nálade, intuícii, tvorivých nápadoch, či inštinktoch dieťaťa. Poskytuje mu priestor na spontánne vyjadrovanie svojej autentickej prirodzenosti. Zástancovia natívnej kultúry uprednostňujú prirodzenosť a prírodu pred umelou a predovšetkým direktívnou kultúrou. Intuitívnu pedagogiku vedome uplatňujú rôzne tzv. lesné kluby, lesné škôlky. Za predchodcu intuitívnej pedagogiky je možné pokladať R.Steinera a jeho Waldorfskú školu. Priamo intuitívnu pedagogiku pod týmto názvom a školu, ktorá podľa nej funguje, založil švédsky novátorský učiteľ ​Pär Ahlbom. Okrem iného najväčšou devízou tejto pedagogiky sú absolventi so zrelou vnútornou autoritou – svedomím a vnímaním komplexnej reality – vonkajšej i vnútornej.  

Deti prirodzene načúvajú a sú poslušné svojej vnútornej autorite už od narodenia, tradičný direktívny výchovný prístup požaduje poslušnosť voči vonkajšej autorite, a tým bráni zakoreneniu autentického Ja vo vedomí dieťaťa.  Dá sa povedať, že celá tragédia ľudstva spočíva v znetvorení vedomia a svedomia človeka už v jeho detskom veku. Nie je to chyba samotnej direktívnej pedagogiky, ale vynucovanie si absolútnej poslušnosti od dieťaťa voči vonkajším autoritám. Tieto si ju vynucujú pomocou strachu, hnevu, vydierania, nátlaku. Poznáte to, že dospelí sa nepýtajú dieťaťa, či poslúchalo seba, ale či poslúchalo rodiča, alebo učiteľa. Strašia ho čertmi a hodnotia či bolo dobré, alebo zlé podľa miery poslušnosti. Intuitívna pedagogika nabáda k poslušnosti voči vnútornej autorite – svedomiu. Ak ju/ho poslúcha dospelý, stáva sa prirodzenou autoritou, ktorú dieťa nemá problém nasledovať a preberať aj ako vzor.    

Amikatívna pedagogika​ – tiež odmieta formálnu autoritu učiteľa a presadzuje rovnocenný priateľský vzťah (lat. amicus – priateľ)  medzi učiteľom a žiakom. Túto kategóriu môžu reprezentovať viaceré pedagogické prúdy ako je nondirektívna pedagogika Carla  R. Rogersa, liečebná pedagogika inšpirovaná R. Steinerom, ale asi najvýraznejším predstaviteľom tejto pedagogiky je Hubertus von Schoenebeck, ktorý svoju pedagogickú teóriu aj pomenoval amikácia.  Táto pedagogika síce tiež akceptuje vnútorné impulzy a vnútornú autoritu dieťaťa, no ešte viac však zdôrazňuje lojalitu voči komunite, do ktorej patrí, slušnosť, láskavosť a vzájomnú pomoc. Medzi kľúčové schopnosti, ktoré podporuje, je empatia voči ostatným členom skupiny.  Od šikovnejších detí sa očakáva súcit, podpora a pomoc slabším. Aj keď, ako som už spomínal, amikatívna pedagogika vychádza z vnútornej autority dieťaťa, ešte dôležitejšia je tímová autorita – čo chce, čo si želá tím, ktorý je prednejší ako to, čo chce individuálne detské ja.  

Autonomická pedagogika -​ alebo pedagogika nezávislosti. Veľmi dobre ju vystihuje heslo pedagogiky Marie Montessori:  Pomôž mi, aby som to urobil sám! Hlbší rozbor etiky autonomickej filozofie je možné nájsť v práci FF UPJŠ v Prešove – Sloboda a jej projekcie***.  Autonomická pedagogika rešpektuje autonómiu každého dieťaťa, jeho originalitu a zvrchovanosť riadiť si svoju vzdelávaciu cestu slobodne a na vlastnú zodpovednosť. Dobrovoľnosť rešpektuje absolútne. Učiteľ je tu v pozícii radcu, pomocníka, konzultanta, sprievodcu, samozrejme na požiadanie dieťaťa. Vzťah nemusí byť priateľský v zmysle amikatívnej pedagogiky, ale partnerský. Rovnako dieťa i učiteľ konajú na dobrovoľnej báze. Každý rešpektuje áno, alebo nie, každý sa primárne spolieha na seba, na vnútorné vedenie, na vnútornú motiváciu napredovať, prekonávať svoj terajší stav, alebo stáť na mieste.  

Popísal som šesť exkluzívnych pedagogík, z ktorých tri stavajú na vonkajšej formálnej autorite a tri rešpektujú vnútornú autoritu dieťaťa. Siedma bude súčtom všetkých šiestich v harmonickom prepojení.  

Inkluzívna pedagogika – ​univerzálna alebo aj konsenzuálna pedagogika. Najviac sa jej približuje pedagogika škôl Sudbury Valley school, Summerhill a veľmi blízka je aj Montessori, najmä pokiaľ ide o vekovo zmiešané vzdelávacie tímy detí. Inkluzívna pedagogika je konsenzom všetkých šiestich pedagogík v harmónii, čo poskytuje dieťaťu diverzný priestor pre bezprostrednú skúsenosť s každou exkluzívnou pedagogikou, s každým exkluzívnym prostredím i hodnotami. Dieťa si tak môže samo “dávkovať” rozvoj ktorejkoľvek oblasti svojej osobnosti v duchu kalokagatie – všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti po stránke telesnej, duševnej (spoločenskej) i duchovnej (kultúrnej). Čo nevylučuje, že dieťa sa napokon bude užšie uberať niektorým z hodnotových smerov. Tak ako inkluzívna pedagogika inkluduje šesť exkluzívnych pedagogík, aj šesť exkluzívnych vzdelávacích prostredí inkluduje deti rôzneho znevýhodnenia, nadania, schopností a veku. Všetko to, čo v iných pedagogikách prebieha takpovediac analógovo – v časovej postupnosti – v inklúzii je to digitálne. Každé dieťa si môže vystavať vlastnú poznávaciu cestu odlišnú od svojho spolužiaka. Spomínaný digitálny princíp umožňuje architektúra tzv. vzdelávacích tržníc s exkluzívnymi vzdelávacími stánkami priamo v jednom priestore a kedykoľvek dostupnýmipre deti rôzneho veku. Podrobnejšie to budem ešte rozoberať ďalej. Základnou myšlienkou inkluzívnej pedagogiky je vytvoriť reálny priestor pre podporu kultúrnej, sociálnej i telesnej diverzity (neuro-, socio-, eko-) detí ako subjektov vzdelávania a zároveň aj diverzitu ponuky vzdelávacích aktivít, poznatkov, informačných zdrojov, vzorov, konceptov, a ďalších objektov vzdelávania pre dieťa.  Inkluzívna pedagogika dieťa vníma rovnako ako univerzálne obchodné centrum svojho klienta. Ponúka maximálnu variabilitu tovarov a služieb, z ktorých si môže vybrať, vrátane možnosti nevybrať si nič a bez “nákupu” odísť. Bonusom navyše je diverzita samotných klientov. Čo znamená, že dieťa nepoznáva iba diverzitu toho to, čo tržnica ponúka, ale aj diverzitu klientov – spolužiakov, rôznorodosť ich chutí, záujmov, hodnôt, schopnosti a vzorov. Toto je ten najpodstatnejší prínos inkluzívnej pedagogiky do šesťlístka exkluzívnych pedagogík.  

Pre úplnosť sa mi natíska potreba spomenúť aj domáce vzdelávanie, keďže môj koncept Slobodného vzdelávacieho trhu s ním ráta. Domáce vzdelávanie je ale plne v réžii rodičov, čo znamená, že je na nich, akú pedagogiku uplatnia. Viem si však predstaviť aj inkluzívnu pedagogiku s tým, že si potrebnú diverzitu zabezpečia striedaním rôznych externých exkluzívnych prostredí vrátane mimoškolského prostredia dospelých.   

***https://www.sfz.sk/sites/default/files/zborniky/2012_Sloboda_a_jej_projekcie.pdf

SUBJEKTY SLOBODNÉHO VZDELÁVACIEHO TRHU

Subjekty vzdelávacieho trhu, alebo aj aktéri vzdelávania. Subjektmi ich pomenúvam preto, aby som zdôraznil ich vzájomné mocensky rovnocenné postavenie v priestore vzdelávacieho trhu. Formálne subjekty predstavujú tím samostatných hráčov, kde každý s každým vstupuje do bilaterálneho i multilaterálneho vzťahu, čo znázorňuje obr. 3.  

Obr. 3

Dieťa ako klient

Aké je jeho postavenie v terajšom vzdelávacom systéme založenom na monopole direktívnej pedagogiky v direktívnom (princíp regulácie) vzdelávacom prostredí? Jeho postavenie je na najnižšom stupni hierachie, nad ním je rodič, nad rodičom učiteľ, nad učiteľom riaditeľ, školské úrady, ministerstvo, vláda, parlament. V rukách štátu je obsah učiva, osnovy, metodika, školský poriadok a osobitne aj certifikácia vzdelania – kritériá pre klasifikáciu a pre testy v 5. a 9. ročníku, kritériá pre prijímacie pohovory na gymnáziá, pre maturitu, štátnicu, rigoróznu, habilitačnú alebo inú skúšku. Okrem certifikácie vzdelania je v rukách štátu aj certifikácia vzdelávania – akreditácie škôl a študijných odborov. Znamená to, že štát sám seba pasoval za jediného odberateľa produktu školstva. Mimo systému zostali vyšachovaní všetci ostatní odberatelia z neštátnych sektorov, a to aj napriek tomu, že sa povinne cez dane podieľajú na financovaní školstva. Ide o zamestnávateľov z oblasti výroby a služieb, o občianske organizácie, kultúrne spoločenstvá, rodiny, životní partneri a samozrejme aj samotní absolventi vzdelávania, ktorí sú odberateľmi “samých seba”. Nikto z menovaných nemá právomoc do školstva hovoriť bez rozhodnutia štátu. Ak sa pozrieme na vzdelávanie ako na trh, potom dieťa, ktoré je tu v pozícii klienta, alebo zákazníka, nemá právo rozhodnúť o tom, čo, kedy, ako a za koľko si “kúpi”. Dokonca ani rodič ako jeho poradca a formálne aj právny zástupca, nemôže o školstve rozhodovať. Učiteľ ako predavač, alebo obchodník, tiež nemôže uzavrieť so zákazníkom špecifickú zmluvu. Jedinou možnosťou je tzv. formulárová zmluva, ktorú schválil a predostrel štát. V prípade povinnej školskej dochádzky takúto jednostrannú zmluvu nemôžete ani odmietnuť, vypovedať alebo od nej odstúpiť. Z učiteľa štát urobil sluhu, ktorého primerane ani nezaplatí. A aby na ňom ušetril, okrem dozoru nad deťmi a vyučovania, mu pridal aj výkon certifikácie. Viete si predstaviť, že by na trhovisku mal predavač známkovať štátom pridelených zákazníkov podľa toho, či si povinne kúpili a spotrebovali tovar, alebo službu, ktorú im nariadil štát? Učiteľ známkuje žiaka, ktorého on sám učí, známkuje teda aj svoju vlastnú prácu. Takto dokáže pokriviť celý vzdelávací systém štátny vzdelávací monopol.  

V navrhovanej vízii Slobodného vzdelávacieho systému má byť štát v pozícii rovnocenného subjektu s ostatnými, má byť spoluhráčom, alebo členom tímu s obmezenými právomocami v porovnaní s dnešnými. Na druhej strane pozícia dieťaťa bude posilnená. Záujmy dieťaťa ako klienta Slobodného vzdelávacieho trhu bude presadzovať a obhajovať ono samé formálne cez študentskú organizáciu (Únia detí, žiakov a študentov napríklad). Konkrétne dieťa však môže v niektorých veciach požiadať o pomoc aj rodiča ako svojho právneho zástupcu.  

Rodič

Postavenie rodiča je v terajšom systéme v pozícii opatrovníka “štátneho majetku”, ktorým je dieťa. Slobodný vzdelávací trh ho posúva na rovnocennú úroveň s ostatnými subjektmi. Tak ako prirodzeným záujmom dieťaťa je vzdelávať sa, prirodzeným záujmom rodiča je chrániť dieťa a podporovať ho na jeho vlastnej ceste k dospelosti, a takisto spolurozhodovať a hovoriť do financovania vzdelávania. Podobne ako v prípade detí, aj rodičia si založia svoju rodičovskú organizáciu, ktorá bude formulovať a presadzovať ich špecifické záujmy.  

Poskytovateľ vzdelávacieho prostredia

To je ďalší zo subjektov Slobodného vzdelávacieho trhu. Nejde tu iba o poskytovateľa nejakého priestoru budovy, alebo zariadenia, kde sa bude odohrávať vzdelávanie. Ide o kompletné hospodárske, sociálne a kultúrne prostredie. Patrí doň najmä učiteľský tím – počnúc staršími žiakmi (učia menej skúsených), asistentmi, pedagógmi, riaditeľom a prevádzkovým personálom s konkrétnym typom  pedagogiky, s konkrétnou subkultúrou, či kultúrou v konkrétnej lokalite. Poskytovateľ vzdelávacieho prostredia je politicko-právne rovnocenným partnerom ostatným subjektom vzdelávacieho trhu. Na výkon svojho povolania a tvorbu vzdelávacieho prostredia potrebuje poskytovateľ určité špecifické právomoci, autonómiu a tiež ekonomické zázemie. Ako rovnocenný subjekt si cez svoju spoločenskú organizáciu presadzuje svoje záujmy a práva.

Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!

V pokračovaní sa dozviete: 

Certifikácia výkonov má byť pre deti dobrovoľná, to je dôležité zdôrazniť. Je to méta, ktorú sa dieťa rozhodne dosiahnuť slobodne. Slobodný vzdelávací trh zároveň týmto ruší doterajší certifikačný monopol štátu. Dieťa sa rozhodne samo, či chce získať štátny vzdelávací certifikát, alebo niektorý iný zo širokej ponuky na vzdelávacom trhu.

….

V niektorých krajinách, akou je napríklad Švajčiarsko, rozlišujú tri sféry vzdelávania, na ktoré sa môžu študenti zamerať – praktické, akademické (teoretické) a výskumnícke vzdelanie. Na Slovensku nič také nerozlišujeme. A tak nám možno nepripadá zvláštne, ak vysokoškolské vzdelanie (vzdelanie vôbec) sa chápe zúžene len ako akademické vzdelanie.