K reformě školství musí lidé politiky dotlačit, říká Bohumil Kartous ze společnosti EDUin v rozhovoru pro Český rozhlas. Anton Adamčík na tento rozhovor reaguje následujícím textem.

Dobrá úvaha o školstve, len podľa mňa pán Kartous došiel iba do polovice problému. Dobre „za pačesy“ uchopil myšlienku, aby mladí dostali širšiu prípravu, keďže nevieme aký bude trh práce v budúcnosti. Kľúčová idea je trh. Nedotiahnutá. Druhá dobrá poznámka je, že dnešné školstvo zodpovedá polovici minulého storočia v zmysle prípravy študentov do výroby, ktorú čochvíľa nahradí umelá inteligencia. Idea nedotiahnutá.

Po prvé, škola už nemôže byť len prípravou na prácu, na pracovný trh. To je málo. Školstvo nepripravuje deti na informačný trh, na spotrebiteľský trh a najmä na ideový trh. Informačný trh zaskočil našu generáciu, pretože sme zažili buď kontrolované mienkotvorné média, za socíku výber tovarov a služieb obmedzený a nedostatkový – čiže spotrebiteľský trh a vedomie mizerné. Ideový trh bol zúžený na knižnice a zdroje kontrolované ÚV KSČ.

Dnešná škola zostáva v hlbokom socíku vo všetkých „trhoch“, pretože sama o sebe je „fabrikou“, nie „trhom“. Škola minulých storočí svoje parametre podriaďovala svojmu cieľovému účelu – fabrike. A preto aj jej štruktúra riadenia, vzťahy, proces mali totožné znaky ako fabrika. Škola pripomínala výrobnú linku, kde výrobok bol poskladaný v presnom logickom slede. A niekto tento proces riadil podľa presného receptu. Rovnako to fungovalo v školstve. V prvom ročníku na vstupe začína výrobná linka vykonávať úkony podľa učebných osnov… na konci pri výstupe dostane „výrobok“ pečiatku kvality… Hotový výrobok ako pracovná sila môže byť zaradená na nejakú pozíciu pri skutočnej výrobnej linke vo fabrike, kde zamestnanec bude do konca života opakovať rovnaký úkon.

A teraz si predstavme, že dnešná škola stále produkuje tento typ „výrobku“. S tým rozdielom, že zvýšila nároky na to, aby produkt školy ovládal viacero úkonov a mal šancu na pracovnom trhu prispôsobiť sa dopytu. Trh a život „tam“ mimo školy však už dávno nie je o fabrikách, o informačných, ideových či spotrebiteľských linkách, je to už trh. Denno-denná záplava reklamy na nové rôznorodé výrobky a služby, na rôznorodé profesie, rôznorodé často protichodné informácie, rôznorodé a často protichodné idey, ideológie, teórie (konšpiračné napr.)… Tomuto už model školy z minulých storočí nedokáže čeliť.

Školstvo sa potrebuje zmeniť na trh.

Na trhu – hoci aj na Miletičke v Bratislave – nevidíme nič z toho, čo sa podobá fabrike, výrobe… je tam ponuka tovarov, výmena tovarov za peniaze. Nikto neorganizuje spotrebiteľov, neriadi ich, nedáva pokyny čo si môžu, kedy, v akej kvalite a za koľko kúpiť. Škola musí zmeniť charakter fabriky na charakter trhu. Žiak sa má stať slobodným spotrebiteľom, ktorý musí vedieť čo chce, čo hľadá, čo potrebuje. Odborný učiteľ sa mení na „predajcu“ služby, je majstrom svojho odborného remesla. Učiteľ všeobecný je poradcom, sprievodcom, mediátorom, dušou trhu…

Z tohto pohľadu školstvo už nie je reformovateľné – aj učitelia to podvedome cítia, a už majú po krk reforiem, pretože reforma znamená len zmenu technológie výroby a zakaždým im pribudne „obsluha ďalšej výrobnej linky“. Školstvo potrebuje, aj to slovo nemám rád, revolučný skok. Podobný skoku v automobilovej doprave, keď bolo nevyhnutné vymyslieť pravidlá cestnej premávky namiesto cestovného poriadku jediného hromadného dopravného prostriedku.

Aj školstvo už nepotrebuje cestovné poriadky (hromadne viesť a riadiť deti), ale pravidlá cestnej premávky, čo znamená určiť pravidlá trhu tak, aby sa v ňom dieťa mohlo bezpečne pohybovať a orientovať. Keď sa naučí dobre orientovať, vyhodnocovať ponuky, informácie, myšlienkové zdroje… pôjde do reálneho života dobre pripravené… a som si istý, že povolanie učiteľa opäť získa ten kredit, aký kedysi malo už len preto, že v takomto školskom prostredí bude radosť pracovať aj učiteľom.

Mimochodom… takéto prostredie je plne inkluzívne. Inkluzíva vo „fabrike“ fungovať nebude… už len preto, že fabrika si vyžaduje exkluzívu.