V článku s názvom Nemať školu nevadí som sa zameral na známe osobnosti, „ktorých úspech nie je podložený univerzitným diplomom a často ani riadnou školskou dochádzkou.“ V súvislosti s týmto článkom ma ďalej zaujímalo, ako si v živote obstáli ľudia vzdelaní slobodne, bez vopred stanovených osnov. Pátral som teda po osudoch ľudí nadobúdajúcich vedomosti aspoň po určitú časť svojho života podľa filozofie unschoolingu, či už sa jednalo o absolventov škôl, ktorí na pomyselnej ceste za slobodou prišli až na koniec, alebo doma vzdelané deti. Aj tentokrát je mojím cieľom vyvrátiť jeden z ďalších mýtov. Často počúvam argument, že v rámci slobodného učenia sa nie je možné naučiť konkrétne vedomosti, predovšetkým prírodné vedy. Niekedy je k videniu aj názor, ako rodičia týmto prístupom ničia život svojim deťom, ktoré musia za slobodných podmienok nutne skončiť ako povaľači. Zásadný problém v tomto prístupe je obmedzené vnímanie unschoolingu. Nikde sa predsa nepíše, že študenti vzdelávaní podľa tejto filozofie nemôžu nastúpiť na univerzitu alebo sa inak formálne vzdelávať. Škola Sudbury Valley dokonca uvádza osemdesiat percentnú úspešnosť jej absolventov pre dokončenie vysokej školy. Všetky skúsenosti zatiaľ nasvedčujú, že usnchooleri sa v živote nijako nestrácajú, skôr naopak. Poďme sa spoločne pozrieť na osudy niektorých z nich.

Začnime s americkou školou Sudbury Valley, do ktorej dochádzal veľmi dlho Hal Sadofsky, teraz pôsobiaci ako profesor matematiky na Oregonskej univerzite, kde sa zaoberá homotopiou. Chodila sem aj Nikole Beckwith – herečka a spisovateľka. V regióne svojho pôsobenia získala lokálne ocenenie za vynikajúce výkony a rozvoj umenia. Bola najmladším príjemcom tejto ceny v histórii. Teraz sa presuňme do Anglicka, kde školu Summerhill navštevovali ďalšie veľmi zaujímavé osobnosti. Osobne považujem album The Dark Side of the Moon od skupiny Pink Floyd za najvydarenejší hudobný počin vôbec. Doska je skvelá nielen hudobne, ale aj svojím vzhľadom. Jej dizajn navrhol Storm Thorgerson, bývalý žiak Summerhill, ktorý sa živil ako grafik. Na konte má spoluprácu s ďalšími známymi kapelami, menovite napríklad Genesis, The Cranberries a Led Zeppelin. Zostaňme ešte chvíľu pri hudbe. Snáď každý pozná meno Elton John. S týmto umelcom úzko spolupracoval producent Gus Dudgeon, ktorý tiež navštevoval rovnakú školu. Jeho bývalý spolužiak vyslovil o Gusovom úspechu teóriu: „v Summerhill bola v nás všetkých vyvolaná sloboda myslenia a uvedomenie si, že každý má takmer všestranné schopnosti, čo sú pravdepodobne zručnosti, ktoré mu umožnili toľko v živote dosiahnuť. „Nemenej obdivuhodnou osobnosťou je Aaron Schwartz, odborník na informačné technológie, ktorý chodil do školy podobnej modelu Summerhill. Zomrel tragicky na začiatku roka 2013 vo veku dvadsiatichšiestich rokov. Za svoj relatívne krátky život stihol mnohé: podieľal sa na vývoji formátu RSS, spolupracoval s Wikipediou a intenzívne vystupoval proti narušovaniu slobody internetu. Ani domáca vetva unschoolingu nezostáva pozadu. Astra Taylor je známa svojimi výstupmi týkajúcimi sa domáceho vzdelávania a mimo okruhu unschoolingu sa preslávila svojím dokumentárnym filmom Zizek! zaoberajúcim sa slovinským filozofom. Domnienku, že slobodný prístup k učeniu vytvárajú iba humanitne zamerané osoby, vyvracia aj Sean Ritchey, ktorý sa už dlho zaoberá návrhom energeticky efektívnych stavieb. Ako možno vidieť, filozofia unschoolingu dáva možnosť vzniku úspešným jedincom s najrôznejším zameraním. Uvedená škola Summerhill v odpovediach na často kladené otázky zmieňuje nasledujúce profesie: umelecké, doktorandské, právnické, učiteľské, profesorské, tesárske, vedecké, hudobné, kulinárske, herecké, záhradnícke, farmárske, reportérske, filmárske, technické, fotografické, tanečné, programátorské, spisovateľské, ilustrátorské, opatrovanie postihnutých ľudí a podnikateľské. Slobodné učenie skutočne nemá žiadne obmedzenia čo sa profesií týka a nezaostáva ani na poli úspešnosti.

Uviedol som niekoľko zaujímavých osobností, ako sú na tom ale ostatní unschooleri? Prišiel som k záveru, že neúspešný absolvent slobodného vzdelávanie pravdepodobne neexistuje; hneď vysvetlím prečo. Unschooling vďaka možnosti slobodne nasledovať svoj záujem predstavuje okrem iného prostriedok k nájdeniu a rozvinutiu vlastného talentu. Ak objavíme svoje „poslanie“, naučiť sa potrebné znalosti a zručnosti je jednoduché, pričom celý proces je riadený vnútornou motiváciou, nie autoritou zvonku. Klasický prístup nachádzanie vlastného talentu úplne ignoruje, čo si neskôr vyberá svoju daň. Údajne okolo troch štvrtín dospelých nemá rado svoju prácu a všedné dni trávi chodením do nudného zamestnania a čakaním na dva vyslobodzujúce dni. Prirodzené učenie ponúka odlišný prístup a na rozdiel od klasického modelu negeneruje zástup ľudí, pre ktorých práca predstavuje nutné zlo. Nie je určite náhoda, že kniha mapujúca život absolventov školy Sudbury Valley obsahuje kapitolu „Prečo majú radi svoju prácu“ s krásnou citáciou: „Ťažko sa mi večer chodí domov. Práca ma až príliš baví.“ Unschooler bude svoju profesiu robiť s nadšením, pretože mu nezostala ako posledná možnosť pri vylučovacej metóde. Aký je teda záver, pripravila nás škola na život? Slobodné vzdelávanie posiela svojich absolventov do sveta pripravených. Majú dobrý prehľad o svojich schopnostiach a vedia, čomu by sa najradšej venovali. V živote sa nestratia, nachádzajú si prácu, ktorá ich napĺňa a preto všetkých považujem za úspešných. Pri školopovinných žiakoch už odpoveď nie je taká jednoznačná, odpoviem sám za seba: ÁNO, pripravila… ak by som sa hodlal pripojiť do spomínaného zástupu a žiť spokojný život len cez víkend. Ak by som od svojho pracovného života chcel viac, ako len ráno zobrať kufrík a ísť si odpracovať svojich deväť hodín v nezáživné práci, o ktorej zmysluplnosti nie som úplne presvedčený a ktorá nie je v súlade s mojou osobnosťou, tak musím konštatovať: NIE, nepripravila.