Keď som zistila, že veľa rodičov doma vzdelávaných detí, sú vysokoškolákmi alebo dokonca samotnými učiteľmi, celkom mi zamrzol úsmev na perách! Som aj ja schopná a kompetentná viesť svoje dieťa rovnako ako vzdelaní rodičia? Nebude tým moje dieťa trpieť, že nemám vysokoškolský titul alebo že nie som dostatočne vzdelaná? Asi nikoho nebude zaujímať, že mňa škola nebavila a že by som sa celé detstvo radšej hrala a rýpala v blate, než počúvala bla bla bla – rozumej informácie, ktoré ma v ten čas príliš nezaujímali, alebo som chodila do školy zo strachom, že zas bude nejaká hodina s učiteľom, ktorý sa na nás pozeral ako na blbé decká a chcel nás donútiť zlými známkami, aby sme si danú látku zapamätali. Lenže čo ak chcem práve preto svoje dieťa od týchto vecí ušetriť a nezhnusiť mu učenie na celý život? Je to výzva bez záruky, ze trafim do cieľa. Na druhej strane, keď sa to tak vezme, ja ešte aj teraz, v dospelosti, ak ma voľačo zaujme, hltám všetky dostupné informácie a tie nedostupné zas vymámim od ľudí, ktorí ich majú. Tak prečo by to nedokázalo aj moje dieťa? Často sa upokojujem tým, že vidím ako sa dcéra učí a zaujíma o veci, a pritom nenavštevuje škôlku.

Počas komplikovaného pôrodu sa mojej dcérke Dorotke, okrem iných nepríjemností, „prihodila“ aj zlomenina humeru (ramennej kosti). Pri neviem koľkej kontrole v poradí u lekárky si túto informáciu zapamätala a za nejaký čas sa ma spýtala, že čo to je a čo sa jej to stalo? Tak som jej celú situáciu opísala, ukázala som jej sadru, ktorú mala na rúčke a ktorú si jej tatino odložil ako hrdinský artefakt. Keď sa ma Dorotka stále pýtala, či aj v bruchu máme kosti a kde všade ich máme, tak sme si spolu pozreli kostru človeka a na jej malom telíčku sme si ukazovali kosti podľa obrázku. Na upozornenie, aby mačke nestúpila na chvost, pretože by ju to bolelo, zahlásila,že vie, lebo aj tam má mačka kosti. A hneď aj chcela vidieť na obrázku kostru mačky. Popritom spod obrázkov vyčítala, že nám v tele koluje krv a že v hlave máme mozog. O tom, samozrejme, informovala každého, kto k nám prišiel.

Všetko, čo viem svojej Dorotke ponúknuť som JA – síce nedokonalá, ale milujúca matka s otvorenou náručou a s pochopením. Ale tiež svoju dušu „dieťaťa“, ktorá je pripravená na všetky tie dcérkine bláznovstvá, svoj zmysel pre humor, bezpečie rodinného kruhu a pozitívny pohľad na svet, ktorému ma naučila práve ona. Pre niekoho je to možno málo, niekto ale nemá ani len to a veľmi po tom túži. A „sprostá“ zas až taká hádam nie som – máme doma predsa knihy, internet a ochotných priateľov. 😀 Takže áno, aj ja mám obavu ako to spolu s Dorotkou zvládneme… Zároveň sa ale teším na to, ako spolu budeme objavovať svet a ja sa pritom tiež čo-to nové naučím, poprípade oprášim to, čo mi už dávno vyfučalo z hlavy.