Ako hovorí veľký Oaqui: Hravá cesta životom je najkratšia cesta k šťastiu.

Zaoberám sa tu novou knihou Bernarda DeKovena, s názvom Hravá cesta životom a prečo by ste si ju mali prečítať. Ale najprv pár príbehov k tejto téme.

Dva príbehy o hravosti

Pár rokov dozadu som zažil niečo, čo mi pomohlo vidieť rozdiel medzi hrou a hrou. Dvomi 10 ročnými dievčatami, ktoré som poznal, som bol pozvaný sa zahrať hru Scrabble. Túto hru som hrával dosť dlhý čas v živote a nie som v nej zlý. (V skutočnosti niektorí môžu povedať, že Scrabble hrám dosť bezohľadne a zanietene; záleží na tom kto to povie, zanietenosť môže byť chápaná vo viacerých významoch.) Na rozdiel odo mňa boli dievčatá úplní nováčikovia. A tak som hneď uvidel príležitosť ich učiť; pravidlá a nejaké stratégie v Scrabble. Mohol som byť ich Scrabble mentor!

Ale naopak, ony naučili mňa niečo o mnoho dôležitejšie ako Scrabble.

Milovali obyčajné situácie – kolá keď mohli skladať písmená do organizovaného poriadku na hraciu plochu, skupina písmen zapadá do inej v krížovke, vytvárajúc zaujímavý design. Vôbec nemali záujem o zvyšovanie svojho skóre; myšlienka, že by sa obmedzili len na skutočné, súčasné slová, ktoré môžu nájsť v slovníku, ich nudila. Dievčatá veľmi rýchlo a bez námahy, bez predchádzajúcej diskusie a napriek mojim počiatočným procesom, vymysleli ich vlastné pravidlá a stratégie.

Ich nepísaným, ale zjavným pravidlom bolo v každom ťahu zložiť najdlhšie, najzábavnejšie a nezmyselné slovo aké mohli, použiť pri tom čo najviac písmen z ich radu a skombinovať ich s minimálne jedným z hracej plochy. Museli dodržiavať pravidlá anglickej fonológie (alebo inak povedané, sústava písmen musela znieť po vyslovení akoby to mohlo byť slovo), ale nemuseli to v skutočnosti byť naozajstné slovo. Cieľom nebolo nazbierať body, ale sa druhá zasmiala, a to sa veru nasmiali! Ony sa nesmiali len ako dve živé desaťročné dievčatá, ktoré sú dlho najlepšie kamarátky, obvykle bavia.  Niekedy jedna urobila „výzvu“, pýtajúc sa druhej na definíciu slova; a spoluhráčka jej vymyslela hysterickú definíciu slova, ktorá tak nejako „sedela“ do toho ako slovo zneje, a smiali sa obe ešte viac. Zistil som, keď som sa stiahol, pozeral na ich hru a začal sa postupne zabávať s nimi, že môj spôsob hry bolo niečo podobné, čo my zvyčajne nazývame práca. Ich spôsob hry bola hra. Uvedomil som si, že ako dieťa som sa tiež hrával podobne. Čo sa teda stalo medzitým?

Druhý príbeh nie je môj, ale povedala ho Jean Liedloff, na začiatku jej klasickej knihy, The Continuum Concept (česky vyšlo pod názvem Koncept kontinua, pozn. SU).

Ako mladú, odvážnu ženu, Liedloff pozvali dvaja Taliani na výpravu hľadania diamantov popri rieke Venezuela. Zaplatili niekoľkým juhoamerickým Indiánom – ktorí neboli síce praví lovci – zberači, ale ako sprievodcovia a aby pomáhali na ceste. Cestovali v obrovskom, ťažkom v kmeni vyhĺbenom kanoe, a na jednom bode museli túto kolosálnu pirogu (loď) prepraviť dlhšiu vzdialenosť cez skaly pod pražiacim slnkom. Tu je ako opísala Liedloff čo sa stalo:

„Kým sa prevrátila nabok, táto ťažká nespratná piroga niekoľko krát každého z nás pripichla k horúcim skalám až kým s ňou ostatní nepohli. Po štvrtine cesty naše členky krvácali. Čiastočne kvôli uvoľneniu sa na chvíľu, vyskočila som na skalu a odfotila scénu. Z mojej výhodnej pozície a momentálnej nezainteresovanosti, som si všimla zaujímavú skutočnosť. Bolo tu predo mnou niekoľko mužov zapojených do jednej spoločnej úlohy. Dvaja Taliani boli napätí, mračili sa, strácali postupne trpezlivosť a neprestajne nadávajúc výrazným toskánskym spôsobom. Zvyšok, Indiáni, prežívali celkom príjemný čas. Smiali sa na nemotornosti kanoe, urobiac z boja hru: relaxovali medzi jednotlivými posunmi, zabávali sa nad vlastnými škrabancami a špeciálne ich pobavilo, keď ako predtým mňa, pripichla piroga niektorého z nich. Chlapík mal holý chrbát pritlačený na horúcu žulu, keď mohol opäť dýchať začal sa smiať najhlasnejšie, užívajúc si novonadobudnuté uľahčenie.“

„Všetci robili rovnakú prácu; všetci zažili počas nej námahu a bolesť. Nebol žiadny rozdiel v našich situáciách okrem toho, že sme ovplyvnený našou kultúrou veriť podobné zloženie okolností predstavuje nesporne nízku úroveň pohodlného bytia a nemali sme poňatia o tom, že existuje aj iná možnosť.“

„Indiáni, na druhej strane, rovnako nevedomí o možnosti výberu, boli v šťastnom stave mysle, oddávajúc sa kamarátstvu; a samozrejme nemali dlhé hromadenie strachu o nezdare výpravy v predchádzajúcich dňoch. Každý krok vpred bol pre nich malé víťazstvo. Keď som ukončila fotenie a pridala sa k nim, vyhla som sa civilizovanému mysleniu a užívala si, celkom úprimne, zvyšok cesty. Dokonca aj oškreniny a modriny, ktoré som utrpela, sa znížili na niečo bezvýznamné ako aj boli: malé poranenia čoskoro vyliečené, nepotrebujúc negatívnu emocionálnu reakciu, ako hnev, sebaľútosť, nevoľu či starosť koľko toho ešte bude pred koncom cesty. Naopak, začala som oceňovať moje skvelo stvorené telo, ktoré sa vylieči samo bez mojich inštrukcií a rozhodnutí.“

Teraz sa konečne dostávame ku novej knihe Bernarda DeKovena, Hravá cesta životom. Je to pre mňa najlepšia kniha o svojpomocnom spôsobe zmeny, akú som kedy čítal.

Bernie – ja ho volám Bernie (ako sa sám zvykne nazývať), hoci je môj blízky priateľ, nikdy som ho nestretol – je majster hry. Strávil 45 rokov na vývoji hier (podporujúcich zábavu a nie súťaživosť), zbieraním rôznych hier, učením hry tých ktorí to už zabudli, organizoval herné podujatia, vrátane tých najväčších, jednoducho sa snažil v rámci jeho možností zvýšiť mieru šťastia v jeho svete a naučiť ľudí byť vnímavejšími. Jedna z jeho predchádzajúcich kníh, The Well-Played Game (Dobre zahratá hra, pozn. SU), vydaná v 1978, je stále veľmi pýtaná a bola znovu vydaná v 2013 MIT press. V knihe Hravá cesta životom, opisuje jeho skúsenosti, múdrosť a (špeciálne) hravosť (a niekedy aj krehkosť), aby nám všetkým, ktorí sa rozhodneme znovuobjaviť svoju pôvodnú vnútornú hravosť, pomohol. Bernie nás pozýva do hry – von z našej hlboko zakorenenej kultúry ku hre na ktorú sme ako ľudia stvorení.

Kde je vaša cesta hrou?

Na začiatku knihy (s. 14), Bernie vysvetľuje, čo rozumieme pod pojmom hravost: „Nie je to duchovné rozpoloženie a vôbec to nesúvisí s náboženstvom. Ide predovšetkým o to s akou ľahkosťou a hravosťou vnímame okolie bez ohľadu na to, ako sa práve cítime a kde sa nachádzame. Predstav si ulicu, po ktorej kráčaš každý deň. Nemusíš hľadať inú cestu. No tentokrát skús kráčať veselým, detským a bezstarostným spôsobom. Skús stúpať len na diery a trhliny na chodníku, skús obísť strom dvakrát, alebo zamávaj vtákom na stromoch.“

Zo začiatku Bernie tu hovorí, že to nie je duchovná cesta, no neskôr k tomu pristupuje, akokeby išlo o duchovnú cestu. Ja si však myslím, že to je duchovná cesta; je to cesta, ktorá ma duševne tak povzbudí, ako žiadna iná. Myslím si, že Bernie na začiatku knihy nehovoril o takej duchovnej ceste, pri ktorej je potrebné zmeniť spôsob myslenia, o ceste, ktorú je ťažko nasledovať. Ani o niečom, čo musíme dlhodobo hľadať, čo sa dá len ťažko dosiahnuť. Čo je najdôležitejšie, vôbec sa nemusíme od podstaty meniť, stačí sa len uvoľniť a nechať v sebe opäť prebudiť náš zmysel pre hravosť.

Bernieho slovami (str. 17): „Keď píšem a hovorím o ceste hrou, tak nemám na mysli proces ako by sme sa mali stať hravými, pretože my už sme. Taktiež nie o tom ako sa stať viac hravými, pretože hravosť je nemerateľná. Viac mám na mysli, aby sme verili našej schopnosti hrať, dôverovali jej, nechali sa viesť našou hravosťou – lebo len naša hravosť nás dovedie naspäť k životu ako takému. Celému životu. Musíme ho vpustiť toľko koľko dokážeme. Objať náš celý život. Povedať áno radosti.“

Bernie navrhuje začať s jednoduchým vnímaním radostí okolo nás a v nás, kdekoľvek sa objaví a dovoliť sebe ju prežiť. Kniha je plná hier a techník, ktoré nám môžu pomôcť oceniť hravosť (kde oceniť neznamená len radovať sa z nej, ale aj ju rozšíriť), ale nepíše tu o výsledku využitia týchto hier a techník. Čokoľvek funguje pre nás, je pre nás. Bernie nám jen dáva nápady, štýlom ktorý nás nabáda myslieť o našej už zažitej hravosti a cestu ako túto schopnosť nechať viac vyniknúť.

Ďalej píše (str. 34), „Nemusíš sa hrať, aby si bol hravý. Nepotrebuješ hračky, hry, masky alebo knihy o vtipoch. Musíš byť predovšetkým otvorený, prístupný a musíš to nechať voľne plynúť…Hravosť je o prístupnosti, o vnímavosti a prispôsobenosti sa konkrétnemu okamihu. Si uvoľnený. Prístupný. Prítomný. Musíš žiť v prítomnom okamihu aby si si vychutnal východ slnka, aby si si naplno vychutnal detskú radosť. Inak, si prítomný okamih neužiješ naplno, jednoducho nevnímajúc ťa prefrčí okolo.“

Prečo sa v nás stráca hravosť?

Všetci sme sa narodili hraví a chceli by sme takými ostať byť po celý život. V našej kultúre však mnoho ľudí túto schopnosť počas života stratí. Prečo ju stratíme? Bernie sa domnieva, že (str. 17): „Vštepovali nám, aby sme hre nedôverovali a čo je ešte horšie, aby sme dospeli a viac sa nehrali. Preto sme hranie vnímali ako niečo detinské a nezrelé to, čo nepatrí do ozajstného sveta dospelých. Učili nás to ľudia, ktorí stratili schopnosť uvoľniť sa. No ich to naučili tiež iba tí ktorí verili v to isté a navyše, predstavte si to, hravosť vnímali ako niečo hriešne. Táto myšlienka sa dedí vplyvom zvrátenej kultúry, v ktorej zdravý rozum nahradil zdravý nerozum. V západnej kultúre prevláda myšlienka, že čím dlhšie pracuješ a čím nudnejší život žiješ, na konci príde odmena a tou je zábava.“

Podľa Bernieho, táto filozofia učenia sa začína už v prvej triede na základnej škole (ja si však myslím si, že začiatky sú už v škôlkach). Trocha zveličene píše (str. 227), „Väčšina z nás, sa naposledy uvoľnene zabavila na konci prvého týždňa v prvej triede na základnej škole.“

Ako by mala škola vyzerať?

Škola sá veľkou mierou podieľa na učení, v ktorom zábava nemá miesto. Ku koncu knihy (str. 242 – 243), sa nás Bernie pýta, čo by sme na škole zmenili, aby sa mohla volať „The School O’Fun” (Zábavná škola). Jeho slovami: “Miesto, ktoré si predstavujeme pravdepodobne nemá známky. Študenti nie sú rozdelení do tried podľa ročníkov. Deti rôznych vekových skupín sa spolu zhovárajú, čítajú, píšu, kreslia, kreatívne spolu niečo tvoria a hlavne hrajú sa spolu. V tejto škole nie sú učitelia ale sprievodcovia, pre ktorých je poslaním byť súčasťou tejto skupiny a nachádzajú v nej naplnenie: môžu to byť umelci, vedci, matematici, liečitelia či myslitelia no všetkých spája jedna vec a tou je radosť, ktorá plynie z toho, čo robia.”

“Pokúsme sa predstaviť si, že škola nie je o učení sa ale o zábavani sa. Nie je o tom ako sa hrať rôzne hry ani o umení. Ak sa počas toho niečo naučíme, tak je to o zábave o hľadaní, vytváraní a objavovaní zábavy. Je to hlavne o nachádzaní čo naozaj znamená zábava a ozajstná radosť. Je to o objavovaní, čo je zmyslom zábavy pre iných a zároveň o spoločnej predstave nás všetkých čo zábava vlastne je.”

“Predpokladajme, že jedinou výučbou matematiky je rozhovor s osobou, ktorá ju miluje, venuje jej každú voľnú chvíľu, hrá sa s číslami a teóriou číslel. Možno je držiteľom Nobelovej ceny, aká náhoda. No ten človek to robí iba preto, že ho to baví. Keď sa s ním bavíš o matematike, hovorí o nej akobyto to bolo niečo neskutočne zábavne a úžasné.”

”Podobne je to ľuďmi s ktorými umelecky tvoríš, čítaš a objavuješ tanec a vedu a politiku a myslim, že viete, kam smerujem. Áno, všetko je zábavné.”

”Myslím si, že toto je miesto, kde sa ľudia veľa naučia. Určite viac, ako tam, kde by učenie malo prebiehať, Mám na mysli naše akreditované inštitúcie, školy. Myslím, že tento spôsob učenia by bol oveľa efektívnejší ako témy, ktorým sa ľudia venujú. Myslím, že učenie by bolo ako o nás tak aj o svete. Okrem daných tém by sme študovali aj seba navzájom. Myslím, že by to bolo miesto, spojené s obrovskou vynaliezavosťou nových študijných odborov, nových spôsbov vyučovania a odovzdávania, nových možností na zábavu a v neposlednom rade novej definícii toho, čo znamená stať sa plnohodnotnou ľudskou bytosťou.”

Vauu, užasné. Divoký sen. Môže taká škola existovať? Ak vás to zaujíma, pozrite si môj blogový príspevok tu.

Zábava = Sloboda

Posledná časť Bernieho knihy (pred autorovým dodatkom) má názov Zábava. Pýta sa, ako sa cítime keď sa zabávame. Páči sa mi jeho hypotetická odpoveď. Predpokladá, že zažívame pocit slobody. Jeho slovami: “Možno práve sloboda je synonymom zábavy. Ako keď ľudia sedia na ulici a hrajú domino zatiaľ čo všetci ostatní bojujú s povodňou. Jednoducho preto, lebo môžu, oslobodzuje ich to z celej tej hrôzy. Už len schopnosť oslobodiť sa je sama o sebe veľkým darom – keď sa oslobodíš, všetko vnímaš s ľahkosťou. Možno práve to odľahčenie znamená slobodu. Možno práve preto je veľlkou zábavou pozorovať deti pri hre. Možno preto si myslíme, že byť dieťatom je veľká zábava. Alebo šteniatka, ktoré na nás vytvárajú dojem, že sú oslobodení od strachu, starostí, hladu a chorôb. Alebo mladé srnky poskakujúce po lúkach, akokeby neexistovala gravitácia. Aj to je sloboda.”

Keď sa všetci spolu zabávame, sme spoločne slobodní a to v nás znásobuje pocit voľnosti a zábavy. Bernie to nazýva koliberácia. Páči sa mi to. Spolupráca v hre je koliberácia.

Divoké, šialené a energické

Ak sa rozhodnete čítať Bernieho knihu, čo by ste rozhodne mali, nevynechajte poslednú časť, ktorú nazýva “Appendix,” nie je to ten typický nudný epilóg. Bernieho epilóg je uletený a zábavný. Hovorí v ňom o rôznych hrách a ľuďoch, s ktorými sa bavíme, avšak všetko prebieha len v našej hlave. Je rozdelený do častí, z ktorých každá má vlastný názov: Your inner seesaw (Tvoja vnútorná hojdačka), Your inner sandbox (Tvoje vnútorné pieskovisko), Serious and Silly play hide and seek with God (Vážny a Nevážny sa hrajú na schovávačku s Bohom), Serious and Silly meet Naughty and Nice and learn to play kick the can (Vážny a Nevážny stretávajú Neposlušného a Hodného a učia sa kopať do plechovky), Silly plays grownup (Blázonko sa hrá na dospelého).  

Počas celej knihy je Bernieho spoločníkom duchovné stvorenie nazývané Oaqui. Páči sa mi, že jeho meno, meno boha hry sa vyslovuje „wacky“ (Podivín). Hravosť sa jednoducho spája so zosmiešnením sa; neberie vážne seba ani svojho boha. Každý väčší odsek v knihe začína the Oaqui svojou citáciou. Na záver ich zopár spomeniem:

“Hravá cesta životom je tá najkratšia cesta ku šťastiu.”

“Ľahšie je zmeniť hru ako ľudí, ktorí ju hrajú.”

“… lebo pravda vás rozosmeje.”

“Nepýtaj sa, ako sa zabavíš, ale ako môžeš prispieť k zábave.”

“Hra je to, ako myseľ myslí a ako sa duša raduje.”

A toto je môj najobľúbenejší citát od Oaquiho: “Na začiatku je to sranda. Na konci to bolo všetko pre srandu.  A v strede to šteklí najviac.”

Pre viac informácii ohľadom slobody a hrania sa, nahliadnite do mojej knihy Free to learn (Svoboda se učiť, pozn. SU). Taká malá reklama na moju knihu. 🙂

Odkazy:

Bernard Louis DeKoven (2014). A playful path. ETC Press (Cesta hrou, pozn. SU)

Jean Liedloff (1977). The continuum concept, rev. ed. Knopf. (Koncept kontinua, pozn. SU)