Náš príbeh sa začal, keď našej 3,5 mesačnej dcérke diagnostikovali hypotóniu (slabý svalový tonus, ochablé svalstvo, “floppy baby”), k tomu hypermobilitu, pri čom vyšetrenie sme absolvovali kvôli podozreniu na reflux, ktorý aj potvrdili, a ďalšia diagnóza znela: masívny GERD (refluxní choroba jícnu – pozn. SU).

Začali sme Vojtovu metódu, potom Dévény, plávanie, kineziológia, tanec, speciálna pedagógia, Alapozó Terápia, TSMT, jazdenie na koni, AIT/FST, všetko, o čom sme si mysleli, že jej pomôže.

Škola začala celkom sľubne. Prvé dva roky prešli až prekvapivo ľahko. Akurát, že v prvom ročníku pani učiteľka nám často hovorila, že dcéra je na prvých dvoch hodinách ešte unavená, a na posledných dvoch už unavená. Podotýkam, mali 4 hodiny. Ale s výkonom/známkami nemala problémy. Vždy bola medzi prvými, aj keď nikdy nie prvá. Potom prišiel tretí a štvrtý ročník. A s nimi problémy.

Borika nedáva pozor, nedokončila úlohu, diktáty sú plné chýb (dostávala 1/4 alebo 1/5), neprečítala povinné čítanie, nechce sa jej, nedáva pozor, podáva slabé výkony…atď. Ako keby ten predstih z prvých ročníkov vymizol, ba ako keby ostatní by ju aj predbehli. Napadla ma myšlienka poruchy učenia, ale naše okolie si to nemyslelo, tak som nechcela byť strašiak. Vo štvrtom ročníku už bolo pre mňa jednoznačné, že dcéra poruchu učenia má. Tento školský rok už bol veľmi ťažký a veľa sme sa trápili. Na konci školského roka sme teda zobrali dcéry (obidve) na komplexné vyšetrenie ohľadne porúch učenia. Zistili sa. Všetky tri dys (dyslexia, dysgrafia, dyskalkulia), k tomu ADD spojené s úzkosťou.

Nastúpili sme na druhý stupeň. Piaty ročník bol priamo katastrofa. Pani triedna na prvom rodičovskom vymenovala akurát všetky tresty, dala podpísať a rodičko aj skončilo. Na ďalšom už miesto pozdravu začínala s tým, že sa nám nebude páčiť čo nám povie. Nasledoval dosť dlhý monológ o tom, aké sú naše deti nevychované, nevedia sa správať, neučia sa, nedávajú pozor, každý sa sťažuje na ne, a sťažovanie za sťažovaním, čo ešte stihla dovŕšiť s čerešničkou na torte, že keby mohla, tak s plačom uteká od tejto triedy.

Moja dcéra sa veľmi zmenila. Často stresovala, panikárila, hlavne, ak bol problém s učením, keď jej to nešlo. Čo bolo dosť časté. Išlo jej ťažko. Často bola podráždená, veľakrát plakala, kričala na seba, že je sprostá, lebo sa to nedokáže naučiť, alebo že my sme s jej otcom hlúpy, lebo ju to nedokážeme naučiť.

Medzitým aj mladšia dcéra nastúpila do prvého ročníka. Nastupovala tak, že poznala písmená a s veľkými tlačenými aj písala. A predsa, keď prišlo na čítanie, tak jej to išlo veľmi ťažko, zdĺhavo, tak ako aj písanie. Napísala, dokázala to, ale počas písania sa zvliekla až do spodného prádla, lebo sa tak potila, tak veľmi stresovala počas toho. Moje stále sa usmievajúce sa slniečko sa zmenilo na unavenú, vkuse sa len sťažujúcu školáčku bez nálady.

Zrazu som sa dovtípila, že dni, týždne, mesiace ubiehajú a my sa snažíme prežiť, bojujeme o prežitie z jedného dňa na druhý. Moje deti sa snažia prežiť svoje detstvo.

Každé ráno bolesť hlavy, bolesť brucha, “mamajanejdemdoškoly”, ku koncu októbra sme už využili všetky rodičovské ospravedlnenky na celý rok. Už ja som chodila spať s kŕčami brucha, ako dostanem ráno deti do školy s čo najmenším krikom, pričom ony často aj s plačom prosia, že nechcú ísť do školy a ja musím povedať: Musíš ísť!

Keď som si uvedomila, že my prežívame a nežijeme, začala som rozmýšľať, premýšľať, že to musím zmeniť, toto nie je život. Snažila som sa: išla som za pani učiteľkami, hovorila som s nimi, ukazovala som odborné posudky dievčat. A zistila som, že mi dávajú za pravdu, ale zmeniť niečo nie sú ochotné. Nemôžu. Ony musia odučiť, čo majú v učebnom pláne. Každý rozhovor končil toto vetou. Ja som hovorila o mojich deťoch, oni o učebných osnovách. Rozprávali sme sa, ale každý o niečom inom.

A vtedy som pochopila, že cieľ a prostriedky si vymenili miesta. Cieľom je odučiť učivo a deti sú prostriedky, lebo prázdnym stoličkám sa to nedá.

Vtedy som pochopila, že ja musím svoje deti zobrať preč. Moje deti nie sú prostriedok! A ak musíme ísť, tak jednoznačne do najlepšej školy sveta!

Jednoducho sme napísali email do Summerhillu, že máme záujem zapísať naše deti. Školský rok sme ešte dokončili na Slovensku. Z viacerých dôvodov. Ale to bolo na to dobré, aby nás pedagógovia uistili, že sme sa správne rozhodli. Zvládli sme to, ale od momentu, ako padlo rozhodnutie (spoločné rozhodnutie aj detí), staršia dcéra každé ráno sa obliekla a postavila pred kalendár a odpočítavala dni.

Čas sme potrebovali, aby sme aj finančne zvládli presun do UK. Mali sme to ťažké, nakoľko máme úver na našom dome. Tak sme predali auto, manžel si našiel prácu v Nemecku (do teraz pendluje, aj keď sme už v UK). Dostali sme veľa múdrych rád. Rodina, priatelia, známy nedokázali pochopiť naše rozhodnutie. … Stalo sa, že ma zastavila teta na ulici, že celú noc nespala, keď sa dozvedela, čo sa chystám spraviť mojim deťom… Čoraz ťažšie som to znášala, začala som odpočítavať, ako moja dcéra….

Sme tu!!!

Prvý deň sme sa lúčili so slzami v očiach a bolo mi ich strašne ľúto! Ostala som s nimi tak hodinu a prekladala som z/do angličtiny/maďarčiny. V duchu som si premietala všetky dobré “rady”, ktoré sme dostali ešte doma. Poobede, keď som išla ich vyzdvihnúť, ma vítali so slovami: “Mami, prišla si skoro!” Tých veľa rád, že čo bude s nimi v cudzine, jaj, ako zvládnu cudzí jazyk, jajaj, ako zvládnu cudziu kultúru, cudzie prostredie…..jaj, čo bude len s nimi?! Nič, ale nič z toho!! Dievčatá milujú školu, piatky večer už frflú, kedy bude pondelok, kedy môžu ísť znovu do školy. Tak asi po mesiaci mladšia dcéra raz v sobotu večer začala rozprávať svoje plány, že čo všetko bude v škole na druhý deň. Tak sme jej povedali, že je “len” sobota večer a zajtra ešte ne bude škola, ostala celá sklamaná!

Moje deti sa znova usmievajú, sú veselé, tešia sa, hrajú sa, plánujú, tvoria, užívajú nový život. Samozrejme, občas sa pohádajú ako správne deti a súrodenci. Ale sa otvorili, džabotajú, usmievajú sa im oči, sú plné radosti, sú plné ŽIVOTA! Túlia sa, objímajú ma, delia sa o zážitky, žijú! Dostali späť svoje detstvo, dostali späť svoj život! Ja som dostala späť svoje deti! Viacerí sa ma pýtali, či nie som “homesick” (stýskání po domově – pozn. SU), ale nie som! Moje deti sú šťastné, a ja som šťastná! Chýbajú mi moje deti, s ktorými som pracovala, ako špeciálna pedagogička a terapeutka… Často mi napadá, ako by im tu bolo dobre…