Homeschooling je na hovno. Áno, dobre čítate. A že to vravím práve ja? Teda, aby sme sa rozumeli správne. Je to min. 100-krát lepšie, než mať dieťa v klasickej škole. To áno, rozhodne. Stále som presvedčený, že homeschooleri majú oproti školským deťom poriadne navrch. Ale pokiaľ bude dieťa v homeschoolingu musieť dodržiavať štátne kurikulum, bude homeschooling stáť stále za figu.
Rodič v slovenskom homeschoolingu preberá úlohu (m)učiteľa, nútiteľa dieťaťa do vecí, ktoré dieťa robiť nechce.
Ktoré dieťa sa bude dobrovoľne učiť tie pomyje? Tie nezmyselne namiešané povrchné vedomosti z náhodných vedných disciplín? Žiadne. A tak je rodič v pozícii nepriateľa dieťaťa. Motivátora??? Nie. Načo? Načo motivovať k učeniu sa totálnych zbytočností, pri ktorých si akurát tak spomeniem, že som sa to niekedy učil a nič viac. Úplne nič. 
Že 1620. Pchá! Wtf? Aha, bitka na Bielej hore (si dobrý). Hm, a wtf? ???… Prázdno. Je mi ľúto toho strateného, doslova zabitého času v ZŠ a SŠ. Koľko iných krásnych vecí som v tom čase mohol robiť. Napr. sa viac venovať hudbe, to by mi dalo ďaleko viac. Ale to je jedno, že čo. Niečo by sa isto našlo. A ostáva málo času na záujmy.
Že si môžem určiť, čomu sa bude dieťa venovať viac a čomu menej? Že nemusí mať zo všetkého jednotky? A to už je len čo? Ja nechcem nijaké jednotky! Nijakú hru na to, ako najlepšie urobiť test s čo najmenšou námahou. Nijakú selekciu typu, ako to povedal raz pán inžinier Bako: „Treba vedieť, pred čím sa posrať a na čo sa vysrať.“ Nechcem, aby sa moje dieťa učilo niečo, čo si niekto vymyslel niekde za stolom pri kávičke, že „Však totok by tie decká mali vedieť.“
Ako sa vôbec niekto opovažuje stanoviť, čo má moje dieťa vedieť!? Videl ho vôbec niekedy? Pozná ho? Každé dieťa je tak individuálne, že spoločné kurikulum ani nemôže existovať. Dieťa vie presne, čomu sa chce venovať. Len na to musí mať dostatočný priestor, aby to mohlo objaviť. Ale v tej záplave pomyjí to má ozaj zložité.
Čo? Že si môžem nájsť spriaznenú školu? Alebo to vziať nejako sprava, či zľava, či pomedzi to? Ale ja nechcem hľadať rôzne cestičky v tom štátnom hnoji. Chcem z neho von. Nechcem s ním mať nič spoločné.
Pre mňa je jediná „správna“ cesta slobodná demokratická škola typu Sudbury Valley School. Prípadne ešte unschooling, ak to rodina zvláda a chce. Ale myslím, že slobodná demokratická škola má trošičku navrch. Predsa len tam dieťa stretne viac detí rôzneho veku, čo má mnohé výhody. A tiež rodič má trošičku slobodnejší život. 
Lenže u nás na Slovensku je to zatiaľ tažké sci-fi.
Lenže u nás na Slovensku je to zatiaľ tažké sci-fi.A pritom by stačilo tak máličko:
- Zmeňme štátne kurikulum z povinného na odporúčané.
- Uvoľnime ruky tomu, kto má záujem vzdelávať svoje dieťa a podporme ho. Podporme to, že sa niekto aktívne zaujíma o svoje dieťa. (Schválne, koľko takých ľudí vo svojom okolí poznáte?)
- A úloha do budúcnosti – zrušme povinnú školskú dochádzku alebo ju aspoň zmeňme na povinné vzdelávanie akéhokoľvek typu, ak jej zrušenie ešte nedokážeme v sebe uniesť.
Přečtěte si také
Zápisky z demokratické školy I. Jak to všechno vzniklo
Ve vzdělávání se pohybuji asi 10 let. Ufff. Pedagogickou fakultu jsem si po jednoroční pomaturitní pauze zvolila celkem vědomě, nebyla to ta poslední sázka na […]
Proč nevychovávám své děti k poslušnosti Kdo by chtěl vychovávat děti k poslušnosti, když z nich můžeme vychovat lidi s dobrým úsudkem, kritickým myšlením a vysoce rozvinutou schopností pro kreativní myšlení, lidi s empatií k […]
